Slovenské predsedníctvo v Rade EÚ
Slovensko je od 1. júla 2016 predsedníckou krajinou Rady EÚ (prvýkrát po svojom vstupe do únie v roku 2004) a musí vziať novú situáciu do úvahy. Nikto samozrejme nečaká, že práve Slovensko bude hlavným manažérom procesu naštartovania samotného „Brexitu“, na to sú v únii iní, silnejší a skúsenejší aktéri. Slovenská vláda starostlivo pripravovala pre svoje predsedníctvo v Rade EÚ súbor štandardných priorít, a keďže viac počítala s iným výsledkom britského referenda, bola skôr nastavená na to, že aktívne vstúpi do implementácie dohody, ktorú vo februári 2016 dosiahli Veľká Británia a EÚ ako podmienku pre pokračovanie britského členstva v únii. Dnes spolu s ostatnými členskými krajinami sa musí Slovensko vyrovnávať s tým, že členstvo Británie v EÚ sa končí. A to, samozrejme, bude mať následky nielen pre úniu ako celok, ale aj pre Slovensko ako jej členskú krajinu.
Výnimky pre Britániu vs. integrované Slovensko
Akú odozvu malo na Slovensku rozhodnutie o „Brexite“? Súdiac podľa reakcií niektorých politikov, uvedomenie si zrejmého faktu, že Slovensko je najintegrovanejšou stredoeurópskou krajinou v únii (určite najintegrovanejšou spomedzi všetkých visegrádskych štátov) a že jeho ďalší osud ako členskej krajiny bude veľmi závisieť od toho, aké súdržne bude jadro EÚ, nepatrí k silným stránkam ich argumentačnej výbavy. A to sa odráža aj na hodnotení rôznych súvislostí „Brexitu“, napríklad pri porovnaní situácie Veľkej Británie so situáciou Slovenska.
Faktom pritom je, že Veľká Británia, ktorá vstúpila do EÚ už v roku 1973, je síce na rozdiel od Slovenska „starým“ členským štátom únie, avšak dlhé roky – takisto na rozdiel od Slovenska – mala osobitný status v EÚ. Vzťahy medzi Bruselom a Londýnom boli poznačené viacerými výnimkami, krajina nikdy nepatrila k jadru európskej integrácie, nebola súčasťou ani eurozóny, ani Schengenskej zóny. Verejná debata v Británii o členstve v EÚ bola ovplyvnená diskurzom o jeho nesamozrejmosti, dokonca o možnosti jeho ukončenia (na rozdiel od mnohých iných členských krajín, vrátane Slovenska, kde podobné názory vyslovovali iba zástupcovia marginálnych až extrémistických politických síl). Osobitné postavenie Veľkej Británie v EÚ mala symbolizovať už spomínaná dohoda, dosiahnutá medzi ňou a Európskou úniou vo februári 2016, ktorá mala podľa predstavy vlády Davida Camerona presvedčiť britských voličov v referende o tom, že krajina má zostať súčasťou EÚ.
Na rozdiel od Veľkej Británie, pre Slovensko členstvo v EÚ má nielen strategický, ale priam civilizačný význam. Bez neho by dnes krajina zápasila o charakter svojej štátnosti a udržateľnosť demokratického zriadenia a súčasného sociálno-ekonomického modelu by bola otázna.
Čo s britskými Slovákmi a čerpaním eurofondov?
Z troch tém, o ktorých sa na Slovensku začalo uvažovať, resp. diskutovať po britskom referende ako o najdôležitejších pre krajinu, dve mali čisto materiálny, tak povediac praktický rozmer. Tieto témy sú v mnohom symptomatické, veľa prezrádzajú o tom, ako je vnímané členstvo v EÚ a vyplývajúce z neho výhody. Prvou takouto témou bola situácia občanov SR, ktorí žijú a pracujú vo Veľkej Británii. Podľa rôznych odhadov je ich tam 80 až 90 tisíc. Kládli sa otázky: „Čo teraz bude s ich príjmami, sociálnym zabezpečením, právnym statusom a možným návratom na Slovensko“? Druhá diskutovaná „slovenská“ téma boli eurofondy a ich podoba po uskutočnenom „Brexite“. Príspevok Veľkej Británie do rozpočtu EÚ tvorí 15% z jeho celkového objemu, z toho by vyplývalo, že výška eurofondov (a tým aj čerpanie Slovenska) poklesne o rovnaký podiel. To by znamenalo, že zo zhruba jednej miliardy eur, ktoré Slovensko dostáva každý rok od EÚ, by zostalo iba 850 miliónov, čo je naozaj podstatné krátenie a čo sa určite nemôže páčiť tej časti byrokratického establishmentu a biznisu, ktorá profituje z verejného obstarávania v rámci čerpania eurofondov.
„Slovexit? – No way!“
Treťou témou, ktorá na Slovensku rezonuje po hlasovaní o „Brexite“, je jeho možný vplyv na tunajší vnútropolitický vývoj v kontexte rastu populistických a extrémistických síl a využitia týmito silami protieurópskych nálad na svoje posilnenie.
Reakcia slovenských mainstreamových politických strán na hlasovanie britských voličov o odchode z EÚ bola prevažne negatívna, podobne ako reakcia slovenských občanov (podľa prieskumu agentúry Polis 54,7 % slovenským občanom sa rozhodnutie britských voličov nepáči a iba 16,6 % toto rozhodnutie privítali). Mnohí politici vládnych a opozičných strán vyjadrili svoje sklamanie až nevôľu z výsledkov referenda. Iba dve strany – podľa očakávania – ich s nadšením privítali: neofašistická parlamentná Ľudová strana – Naše Slovensko (ĽSNS) na čele s Mariánom Kotlebom a mimoparlamentná Komunistická strana Slovenska.
Extrémistická ĽSNS začala okamžite zbierať podpisy pod petíciu, žiadajúcu vyhlásenie referenda o vystúpení z EÚ a z NATO. Neštíti sa tak robiť na rôznych verejných podujatiach – jarmokoch, náboženských púťach, obecných a mestských slávnostiach. Podľa neofašistov, je dnešné Slovensko kolóniou EÚ, ktorá ho zotročuje.
Hoci nie je vylúčené, že sa neofašistom napokon podarí vyzbierať dostatok podpisov na vyhlásenie referenda, zatiaľ nálady verejnosti im v tejto otázke príliš neprajú. Podľa spomínaného prieskumu agentúry Polis, v prípade konania referenda by 74,1% občanov hlasovalo za zotrvanie SR v EÚ a iba 12,7% by hlasovalo za odchod.
Tieto zatiaľ vcelku optimistické údaje však nesmú uspať politikov mainstreamových strán. Okrem toho musia prestať s vykresľovaním „Bruselu“ ako niečoho, čo nepatrí „nám“, ale „im“. Slovenskí politici by už konečne mali prestať „bojovať za národné záujmy“ v Bruseli, ale jasne a nahlas povedať, že EÚ to sme my všetci a že bez EÚ by sme dnes boli niekde úplne inde.
